Často sa hovorí o ochrane ľudí s mentálnym postihnutím voči rôznym situáciám, "ktorým sami nie sú schopní čeliť". Z obavy či strachu, aby sa nebodaj niečo nestalo, prijímame prehnané preventívne opatrenia, ktoré sú v rozpore s ľudskými právami, vedú k diskriminácii. Bojíme sa, aby niečo "nevyviedol"? Zbavme ho radšej spôsobilosti na právne úkony!

Čo to znamená pre človeka v reálnom živote?

Ľudia pozbavení spôsobilosti na právne úkony nemôžu rozhodovať o tom, kde a s kým budú žiť, kam pôjdu, čo môžu a čo nemôžu robiť, ich súkromie býva narušené. Nemajú právo rozhodnúť sa v celkom bežných veciach a už vôbec nemôžu hovoriť do dôležitejších rozhodnutí. Nemôžu nakladať so svojím majetkom, nemôžu voliť, uzatvoriť manželstvo, vychovávať svoje deti, býva im upreté právo na výber školy, na prácu. Ba dokonca nemôžu ísť do obchodu kúpiť si obyčajný rožok, nakoľko aj nakupovanie je právnym úkonom. O mnohých veciach za nich rozhodujú opatrovníci a ďalší ľudia.

Čo teda robiť, pokiaľ máme pocit, že človek s mentálnym postihnutím o nejakej veci nedokáže rozhodnúť sám?

Riešením môže byť podporované rozhodovanie. Podporované rozhodovanie znamená, že človek s mentálnym postihnutím má okolo seba sieť poradcov. Tí mu pomáhajú v situáciách, keď sa nevie rozhodnúť samostatne. Poradcov si človek s mentálnym postihnutím vyberá sám a ich pomoc využíva len vtedy, keď ju potrebuje. Dôležité je, že človeku s mentálnym postihnutím nie je odobrané právo rozhodnúť sa. Nie je zbavený spôsobilosti na právne úkony. Veď predsa, nik sa nerozhoduje o všetkom sám, každý človek má okolo seba ľudí, ktorí mu pri rozhodnutiach pomáhajú. Prečo by sme to nemali dovoliť aj ľuďom s mentálnym postihnutím?

Viac o podporovanom rozhodovaní a reforme opatrovníctva, ktorú iniciovalo ZPMP v SR sa dočítate TU...